Prečo je FED brloh podvodníkov (alebo ako vzniká finančná kríza)

Poslednú dobu sa objavuje stále viac názorov o tom, že v roku 2010 príde k uzdraveniu svetovej ekonomiky, že vlády a centrálne banky svojou fiškálnou a monetárnou politikou zastavili recesiu, že jednoducho to najhoršie je už za nami. Veľmi radi by sme uverili tomuto scenáru, avšak skúsme sa pozrieť na dôvody prečo vlastne kríza vzniká, čo ju v skutočnosti spôsobuje a či majú centrálne banky a vlády vlastne šancu s krízou niečo spraviť. (Pozn. nasledujúce vysvetlenie je založené na článku Paula Rye „Shark Poop Causes 2008 Financial Crisis“)

Nikto z nás nepochybuje o tom, že ekonomika funguje na úveroch. Avšak to, do akej miery úvery ovplyvňujú ekonomiku, si len málokto z nás vie predstaviť. Poďme sa na to pozrieť z blízka. Každá ekonomika obsahuje skutočné peniaze (tie, ktoré nie sú dlhom) a peniaze pochádzajúce z úveru.  Povedzme, že ekonomika obsahuje 100,000,000 USD v skutočných peniazoch. Banka požičia dlžníkovi 10 USD. Väčšina ľudí si myslí, že banky dávajú úvery z existujúcich peňazí, opak je však pravdou. Banka dáva úvery, ktoré sú iba z malej časti kryté skutočnými peniazmi. Teraz bude ekonomika obsahovať 10,000,010 USD. S tým ako sa úver splatí, tak objem peňazí v ekonomike opäť poklesne na 10,000,000. Úvery sú poskytované v peniazoch, ktoré sú nerozlíšiteľné od skutočných peňazí,  a preto sa hovorí, že banky „vytvárajú peniaze“  (na základe multiplikačného efektu, keď stačí aby ako rezervy držali iba malú časť skutočných peňazí).

Problém však nastáva v reálnom svete, keď si uvedomíme, že skutočné peniaze (nezadlžené) tvoria iba veľmi malú časť v porovnaní s úverovými peniazmi. V realite úvery tvoria až 97-99% všetkých peňazí a skutočné peniaze sa podieľajú na skladbe peňazí maximálne 3%. Uveďme si príklad z americkej ekonomiky. Povedzme, že existuje 75 bil. dolárov peňazí, pričom iba 1,5 bil. predstavujú nezadlžené peniaze, zvyšok sú úvery. Problém nám udrie do očí, keď si uvedomíme, že za 73,5 bil dolárov požičaných peňazí sa musia platiť úroky. Ak je priemerná ročná úroková sadzba 5%, potom sa na úrokoch musí zaplatiť až 3,675 bil. USD ročne! Na úrokoch sa musí zaplatiť viac ako je v ekonomike skutočných peňazí (predstavujúcich vyrobený produkt). Toto je možné iba tak, že banky nám dajú ďalší úver, ktorý bude tento krát slúžiť na to, aby sme mohli vôbec splatiť úroky. A takto vzniká pyramídová schéma, pričom sa všetky subjekty v ekonomike postupne viac a viac zadlžujú.

Pridajme teraz do hry infláciu a ekonomický rast. Poznáme dve formy inflácie. Jedna je cenová a druhá je monetárna. Monetárna inflácia znamená, že úver v ekonomike rastie a hodnota skutočných peňazí sa znehodnocuje. Ak rastie množstvo peňazí v ekonomike (peňažná zásoba), tak väčšinou rastú ceny. To však neplatí v prípade, že sa zvyšuje produktivita práce alebo počet obyvateľstva. Vtedy sa peniaze rozšíria medzi väčšiu populáciu a zachová sa cenová rovnováha. To je dôvod, prečo je prioritou vlád ekonomický rast. Ten kompenzuje prísun nových úverových peňazí a trh sa nachádza naďalej v rovnováhe. Nové úvery dokážu vždy na krátky čas stimulovať ekonomiku a preto je úplne typickou politikou vlád pri každej hospodárskej kríze naliať do ekonomiky ďalšie množstvo úverov. Takto sa riešila každá kríza posledných 25 rokov. Problémom je, že na naštartovanie ekonomiky treba vždy nový a väčší kredit. A čím sa objem úverových peňazí zväčšuje, tým väčšia je aj cenová inflácia. To je dôvod prečo od roku 1913 dolár stratil až 95%-97% svojej hodnoty na základe parity kúpnej sily (to, čo sa dá kúpiť za 1 dolár).

 Pozrime sa na to, prečo takýto systém hrozí krízou. Ak je peňažná zásoba 10 mld. USD a poskytnutý úver iba 10 USD,  potom s tým ako sa spláca úver, nevzniká žiadny problém. Tento úver nepredstavuje skutočné peniaze , zo systému po svojom splatení zmizne, pričom  1 USD v podobe zaplateného úroku zmení majiteľa. Tým sa cyklus uzatvorí. Oveľa horšie je to však v prípade, keď ekonomika disponuje 75 biliónmi úverových peňazí. Povedzme, že nejaká ekonomická bublina (napr. v podobe realitného alebo akciového trhu) sa zastaví, čo sa udeje väčšinou v prípade, že už nie je nikto ďalší, kto by chcel nakupovať. Pár ľudí sa začne strachovať o budúcnosť a začnú si požičiavať menej ak o predtým. Banky tak požičiavajú menej, čím v ekonomike koluje menej peňazí a ceny začínajú klesať. Hlavne klesajú ceny domov a ľudia začnú krachovať, pretože sa im znižuje hodnota zadlženého majetku. Tým banky prichádzajú o úvery a začnú potrebovať  vyššie rezervy. Tak požičiavajú menej a množstvo peňazí v ekonomike sa začne znižovať... a situácia sa začína opakovať. Vzniká tak cyklus znižovania peňažnej zásoby a deflácie.

FED si myslí, že situáciu vyrieši tak ako už mnohokrát predtým – masívnym nalievaním peňazí do ekonomiky. Avšak kvôli obrovskému objemu úverových peňazí  v ekonomike(úvery a ich deriváty majú niekoľkonásobne väčší objem ako celosvetové HDP), musí ekonomiku zaplaviť bezprecedentnou masou úverových peňazí. Problém je však v tom, že znižovanie peňažnej masy pri ekonomickej kríze nie je príčinou problému, ale jeho následkom! Zvyšovanie úverov nie je liečba, ale samotný problém. Príčinou problému nie je pokles nehnuteľností, ani krachy bánk. Problémom je úver, ktorý nemôže byť splácaný ináč ako opätovným zvýšením úveru.

A toto je problém, ktorý vlády a centrálne banky neriešia, iba odkladajú. Za posledných 25 rokov sa im ho podarilo odsunúť viackrát, avšak „prepákovanie“ úverov nabralo tak hrozivý rozmer, že oddialiť súčasnú krízu sa im nemusí podariť. Preto majme stále na pamäti, že kríza ešte zďaleka nemusela dosiahnuť svoje dno.